Čo – to o opatrovaní

Opatrovanie druhého človeka nie je jednoduchá záležitosť. Do úvahy treba zvážiť rôzne aspekty, či sa na túto prácu dať alebo radšej vyskúšať niečo iné. Nie každý je na to stvorený. No v živote nastanú aj také situácie, kedy človek nemá na výber.

Vozíček

Toto slovo v mnohých evokuje asi niečo iné ako to, na čo chcem poukázať. Vozíček predstavuje dvojkolesového tátoša. No v tomto prípade sa naň nenakladá materiál, suroviny alebo nábytok, ale samotný človek. Áno, hovorím o invalidnom vozíčku. Tento zázrak umožňuje invalidným ľuďom prepravu, ktorú nezvládajú po svojich nohách z rôznych príčin. A práve týmto ľuďom musí byť zabezpečená starostlivosť, ktorú oni sami nezvládnu.

Najhoršie je to s nimi, keď sa s invalidným vozíkom nenarodia. Prečo? No, pretože málo ľudí dokáže prijať fakt, že už nikdy nebude chodiť, behať, športovať a podobné veci. Najmä muži sa s tým veľmi ťažko vyrovnávajú, pretože utrpí hlavne ich ego (ktoré si často ani tak neuvedomujú, ale je to tak), pretože sa nedokážu aj naďalej tak starať o rodinu ako doteraz. Dnes je to síce už opačne, že ženy často zarábajú viac ako muži, ale rodový typ je silno zakorenený v mužoch a často ich to dobehne. O tom som však nechcela.. Títo chlapi sa málokedy nechajú opatrovať a prácu s nimi by vám nikto nezávidel.

Opatrovanie starších ľudí alebo detí tiež nie je najľahšou záležitosťou. V podstate je to skoro tá istá kategória, pretože dôchodci sa v mnohých veciach podobajú práve deťom. Určite s tým máte skúsenosť, ak ešte žijú vaši starí rodičia. Na obidve vekové kategórie treba dávať pozor. Dôchodci často už zabúdajú. Deti ešte nevedia a môžu si ublížiť. A to by vám rodičia ťažko odpustili, keby sa ich dieťatku niečo stalo.

A tak sme spoločne dospeli k záveru, že opatrovanie teda vôbec nie je ľahká práca. Myslím, že to uznáte aj samy.